Popolník boľavých slov
stratených snov
či starých ciest?
Zavše si doň odklepnem
keď hľadám, ktorou dať sa viesť.
Ohorky pochybností hasím sám
a hneď si pripaľujem ďalšiu.
Ďalšiu z mojich rán
či holých fám
čo veštia samovraždu.
Zas vdýchnuť dym
cítiť ten splín
ten závan novej nádeje
prejde mnou do špiku kosti
celé telo sa chveje.
Deň končí posledným výdychom,
po ktorom opäť ostávame prázdny.
Kým popol našich bolestí
tu zotrváva v tichej bázni.